AHOOOOY!

Zasalutovať! Rozhliadnuť sa! A konečne vidieť na obzore vytúžený objekt! Teda bodku! Teda loď!

Asi tak nejako si predstavujem život ženy námorníka. Ona ho túžobne očakáva. On sa nakoniec po čase šťastlivo priplaví stále viac a viac opálený (a svalnatý). Radostne sa zvíta so svojou vyvolenou a s celým zástupom drobcov v pruhovaných mundúroch.

Život ide ďalej, milujúca manželka poslušne vyperie celú uniformu, ale po čase sa musí pán odvážny znova vydať na rozbúrené more. Tak zase raz zbalí fotky rodiny, vezme lodný kufor a vydá sa do prístavu. A tam jeho žena vybavená bielou vreckovkou poslušne máva a posiela vzdušné bozky. A čaká. A takto to ide stále dookola.

Nie. Naozaj nie som ženou námorníka. Ani nemám drobcov v pruhovaných tričkách. Ale predstava to bola fakt rozkošná.

Ja som v skutočnosti iba dnes, na oslavu konečne letného počasia, nahodila námornícke kraťasy a tmavomodré triko. A vlastne celá tá predstava o živote s námorníkom potom prišla sama od seba.

Ale neznie to najhoršie. Mmmm. Kde je tu najbližší prístav? Nemáte kontakt na námorníkov? Alebo s kým pôjdem brázdiť oceán?